"Najmenší" člen Boysov Duncan Reid opustil svoju rodnú kapelu tento rok po turné v Japonsku. Po odchode sa Duncan nepobral na punkový dôchodok, ale zavrel do štúdia, kde vytvoril jeden geniálny album. Album, ktorý nazval Little Big Head.
Album vychádza iba v CD podobe v peknom farebnom digi-paku s obšírnym bookletom, kde nájdete fotky autora, texty a nejaký ten popis ku každej skladbe. Práve posledný krok hodnotím veľmi pozitívne, nakoľko milujem keď sa autor podelí s ľuďmi o to, kde bol keď mu daná myšlienka napadla, ako prebiehalo tvorenie hudby a pod. Obal teda hodnotím na 11 bodov z 10 a keby bola dostupná LP verzia bol by to už hotový orgazmus.
Cédečko obsahuje 13 skladieb, ktoré sa striedajú z dynamických na tie baladové. Každý text napísal sám Duncan, no s hudbou mu pomáhali jeho priatelia, vrátane bývalých členov Boys ako Honest John Plain či Vom Ritchie (aj Toten Hosen). Práve k druhému sa viaže prvá skladba "The One", ktorú mam najradšej. Nápad na text poslal Duncanovi práve Vom Ritchie pred pár rokmi. Skladbu o "jednom za všetkých a všetkých za jedného" ale Duncan zúžil len na jedného. Veľmi pekná myšlienka o chlapcovi, ktorý sa rozhodne hrať v kapele a všetci okolo neho mu hovoria aká je to hlúposť a keď sa mu podarí dosiahnuť úspech, tak všetci hovoria, ako mu vždy verili.
Druhá skladba "Thinking" s basovým sólom na začiatku je ďalšia výborná melodická skladba o premýšľaní ako už prezrádza aj samotný názov. Thinking ako keby vychádzal z predchádzajúcej "The One", kde už zaneprázdnený hudobník rozmýšľa o tom, ako nebol pri svojej polovičke keď ho potrebovala a ako sa nie vždy staral tak ako mal. Geniálne, že?
Montevideo, ktoré je hlavné mesto Uruguaja je okrem iného aj treťou skladbou na Little Big Head. Názov, ale nie je náhodný, práve tomuto latino-americkom meste Duncan venoval svoju skladbu. Text je v skratke opísaný večer v miestnom klube "City Rockers", kde Duncan odohral svoj koncert a kde ho miestny majú tak radi, že po ňom pomenovali aj cocktaily. Predstavenie bolo dokonca nahraté a nedávno vyšiel k tejto skvelej skladbe videoklip, ktorý odporúčam pozrieť.
Múza k skladba Too Late kopla Duncana keď počúval "Junk" od Paula McCartneyho. Vo veľkom je v skladbe cítiť rôzne inštrumentálne prvky ako aj chóry. Prečo napísal text o stratenej láske a o veciach, ktoré by sa nemali hovoriť Duncan nevie, nakoľko nič podobné nezažil, ale keď bola na svete myšlienka, trebalo ju zúročiť. Celá skladba sa nesie v ladnom tempe ku ktorému Duncan prispôsobil aj spev, i keď nie schválne. V čase nahrávania totiž autora trápaila choroba, čo sa neskôr ukázalo ako výborná kombinácia s touto smutnou pesničkou."Kellys Gone Insane" je o niečo viac veselšia skladba. Text je o dievčati Kelly Navarro, ktorá naozaj existuje a i keď ju Duncan pozná len cez sociálne siete venoval jej túto skladbu. Kelly totiž pracuje v obchode s hudbou a často Duncana bavila s príhodami s akými sa stretla počas svojej práce.
"His Name" je prvá a aj jediná skladba, na ktorej sa podieľal Honest John Plain. Ako píše Duncan: Plain vytvoril jednoduché tri noty, ktoré sa opakujú dookola osem krát. Sú to ale tri krásne a veľmi dôležité noty". Námietky, zrejme nebudú na mieste.
Po siedmej skladbe "Gotta Call Simon", kde pri tvorbe hudby priložil ruku k dielu Vom a pomalej"If its What You Want" nasleduje skladba "77". Legendárne a veľmi symbolické číslo, ktoré je v poslednej dobe otrepané snáď viac ako Justin Bieber. Od Duncana to ale beriem veľmi úprimne, hlavne keď viem v akých kruhoch sa kedysi pohyboval. Príde mi to vždy magické, čítať príhody z týchto liet od ľudí, ktorý vtedy stáli na vrchole a boli pri všetkom tom úžasnom. Presne o tom skladba 77 je!
Arent Woman Wonderful? je opäť jedna z tých pomalších, ktoré nie su v mojej obľube. Ukrýva však v sebe niečo, čo ma stále núti púšťať si ju stále dookola. Výborný gitarový začiatok dopĺňa výborný text a s názvom skladby sa nedá nič iné, ako súhlasiť. K skladbe bol natočený taktiež videoklip, ktorý podobne ako ten prvý odporúčam.
Posledná skladba "Rolling On" vznikla keď Duncan premýšľal o veciach, ktoré si pamätá ako úplne prvé v jeho živote. Hovorí, že to boli Beatles v telke, ktorých aj napriek ich dlhým vlasom mala rada jeho Babka, o futbale na ulici, odchode do Londýna a hraní v kapele. Pekné ukončenie pekného albumu spomienkami o živote.
K recenzii mam prichystaný aj rozhovor s Duncanom, ktorý potrebujem už len preložiť, takže čoskoro:)
richard.muska@gmail.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára